LIC oral history

To, že hudobník Dežo Ursiny našiel svoj zrelý umelecký výraz v slovách Ivana Štrpku, je dobre známe. Menej známe je už to, kto za týmto vzácnym hudobným spojením stál...

Dušan Mitana sa do modernej slovenskej kultúry zapísal nielen svojimi nezabudnuteľnými poviedkami a románmi, ale aj silnými priateľstvami, ktorých sila a význam ďaleko presiahli hranice literatúry. Medzi tie najintenzívnejšie a najpevnejšie patrilo celoživotné priateľstvo s hudobníkom Mariánom Vargom. V pokračovaní projektu LIC_oral history, v ktorom prinášame autentické svedectvá výrazných postáv literárneho života u nás, Dušan Mitana spomína na chvíľu, kedy sa s legendárnym hudobníkom spoznali, aj na ich nekonečné nočné telefonáty.

Cesta Michaely Jurovskej k prekladateľskému povolaniu odráža v značnej miere aj situáciu prekladovej literatúry na Slovensku v druhej polovici 20. storočia. O tom, že to najmä po roku 1968 nebolo s vydávaním zahraničnej literatúry u nás jednoduché, svedčia aj autentické spomienky tejto uznávanej prekladateľky a milovníčky francúzskej kultúry.

Michaela Jurovská patrí k našim popredným prekladateľkám z francúzštiny. Jej podpis nájdeme pod celým radom vynikajúcich prozaických a esejistických diel, ako aj divadelných hier, a na konte má množstvo ocenení. Vypočujte si, ako v seriáli LIC_oral history spomína na svoju cestu k francúzštine.

V pestrej, no bohužiaľ predčasne uzavretej, tvorbe spisovateľa a filmového režiséra Petra Krištúfka, sa žánrovým vymedzeniam azda najviac vzpiera jeho Atlas zabúdania. Kniha, ktorá prehovorila o dejinách Slovenska a strednej Európy v 20. storočí celkom novým spôsobom, patrila zároveň k priekopníkom spolufinancovania vydavateľských projektov prostredníctvom fanúšikovských príspevkov, takzvaného crowdfundingu. Odbornú aj laickú obec však zaujala predovšetkým nápaditou hrou s dobovými dokumentami: listami, tlačovinami, ale aj úradnými záznamami. Ako si na zrod tejto idey, ako aj jej rozvíjanie, spomína jej autor?

Hovorí sa, že jedným zo základov spisovateľského remesla je veľa čítať. Peter Krištúfek patril nepochybne k tým, ktorí toto pravidlo vo svojom tvorivom živote potvrdzovali. Jeho knižnica bola bohatá na literárne postavy, žánre, ale aj historické obdobia a rôzne kuriozity. Aké knihy mal najradšej Peter Krištúfek - čitateľ?

Veľa spisovateľov sa v súvislosti so svojou tvorbou priznáva k istému, veľmi špecifickému, druhu zberateľstva: v ich dielach možno nájsť myšlienky, témy, slová, vety, či celé rozhovory, ktoré "zozbierali" vo svojom bezprostrednom okolí a neskôr použili pri písaní. U Petra Krištúfka však malo zberateľstvo aj iný, tradičnejší rozmer. Záujem o dávne, často až bizarné artefakty a diela, sa koniec koncov tiahne aj celou jeho autorskou tvorbou. Vypočujte si, čo o svojej zberateľskej váčni prezradil Danielovi Hevierovi počas nahrávanie série LIC_oral history.

Málokedy sa stretnú hneď dva výrazné talenty v jednej osobe v takej miere, ako u Petra Krištúfka (1973 - 2018). Spisovateľ a filmár sa podpísal pod celý rad úspešných dokumentárnych a publicistických formátov, jeden celovečerný film a viacero poviedkových zbierok a románov. Špeciálne postavenie má v jeho literárnej tvorbe dvojica kníh, ktoré spája hlboký záujem o históriu stredoeurópskeho kultúrneho priestoru, ale aj vlastnej rodiny - román Dom hluchého a experimentálny Atlas zabúdania, na ktorých pracoval priebežne popri svojej režijnej práci niekoľko rokov. A práve o podobnostiach a rozdieloch medzi filmovou a literárnou tvorbou, sa zhováral so spisovateľom Danielom Hevierom. Sprievodné slovo: Tereza Siman.

Patafyzika, Alfred Jarry, Kráľ Ubu čipátranie po bradatej svätici tvoria sieť rozprávania záverečného podcastu. Albert Marenčin ako prekladateľ Jarryho otvoril slovenský literárny priestor aj pre patafyziku ako umelecké hnutie, bojujúce proti hlúposti iróniou, satirou avýsmechom. Komédia Kráľ Ubu sa stala predchodkyňou absurdnej drámy, dadaizmu asurrealizmu. Opakovane sa inscenovala aj na Slovensku. Línia spomínania je vygradovaná patafyzickými kuriozitami od stroja na miškovanie mozgov po reálnu pani Caucescovú, lakujúcu si nechty pred popravou.

Filmová dráma Muž, ktorý luže vznikla včase, keď Albert Marenčin st. pôsobil vprvej tvorivej skupine vo filmových ateliéroch na Kolibe. Film scenáristu arežiséra Alaina Robbe-Grilleta sa realizoval na Slovensku, vslovensko-francúzskej koprodukcii. VBratislave mal premiéru 21. augusta 1968, vdeň okupácie spojeneckými vojskami. Film skončil v trezore. Hlavnou postavou je Boris, vracajúci sa po vojne domov. V krčme sa dozvie, že istý Ján Robin je nezvestný. Navštívi dom jeho rodiny, predstaví sa ako jeho priateľ avyrozpráva im vymyslený príbeh oich priateľstve, až po Jánovu smrť. Film je podobenstvom omanipulácii, o zameniteľnosti pravdy alži. Grillet film obsadil plejádou slovenských hercov ako Mistrík, Kocúriková, Kroner aďalší.