LIC oral history

Umelecké videnie sa začína pozorovaním ľudských osudov. Priateľstvo aliteratúra prehlbovali vmladom Albertovi Marenčinovi spriaznenosť, hĺbavosť aempatiu. Vobjavovaní rozličných žánrov písania sa zoznámil nielen sDostojevským, ale aj sNovomeským, cez ktorého objavil Nezvala, Žáryho či Fabryho. Pre budúceho spisovateľa, scenáristu ibásnika boli kľúčové reálne obrazy, odpozorované zo života. Napríklad žlté topánky spolužiaka či stretnutie sDeziderom Sternom, židovským hercom, sktorým sa zoznámil vDivadle Jonáša Záborského vPrešove. Pri uvedení hry Kristína, ktorú Marenčin preložil z francúzštiny, tam však Stern už nebol...

Albert Marenčin nám ponúka vhľad do svojho vnútorného bytia cez postavu otca. Otec bol pre neho nielen vzorom, ale aj postavou, ktorá ho viedla bez ohľadu na to, či bol alebo nebol prítomný. Po smrti otca mal sen. Vňom má otec samputovanou nohou zdravú nohu asvižne vystupuje po železničnom svahu. Tam je cesta, pomyselná koľaj, na ktorú ho sprevádza, ukazuje mu cestu, idúcu ďalej. Radil mu počas života asprevádza ho aj po smrti. Otec poznamenal jeho myslenie acítenie nielen keď bol malým chlapcom, ale aj keď sa sám stal otcom aneopúšťal ho na celej jeho ceste životom. Sprievodné slovo: Tereza Siman

„Všetko, čo robím, robím pomaly“ je myšlienkovou pozvánkou do vnútorného sveta prozaika, básnika, scenáristu, surrealistu akolážistu Alberta Marečina (1922 – 2019). Dozviete sa, že celok môže byť aj koláž, niektoré poznámky majú veršovanú podobu a spontaneita je možná iba z vlastnej vôle. Vypočujte si vyznanie tvorcu, pre ktorého literatúra predstavuje podstatnú časť života.